mademoiselle

„Dnes sa už nedá veriť ničomu a o to viac nikomu“, mrmlala si namrzene počas svojho ranného rituálu listovania dennou tlačou. Chcela udržať svoju informovanosť na čo najvyššej možnej úrovni, k čomu jej mali dopomôcť minimálne dve vydania denníkov slovenskej a minimálne obdobné množstvo denníkov zahraničnej tlače, najlepšie tie inklinujúce každý k opačnej strane politického spektra. Vytvárala si tak vlastné „stredné spektrum“ svojej mienky, aj keď, paradoxne, na politický stred neverila. Videla svet skôr čiernobiely a v takýchto farbách vnímala i svet politický. Na farbách podľa nej nezáležalo, koniec - koncov aj čierna je definovateľná v niekoľkých svojich odtieňoch (žijeme predsa v dobe, kde má sivá odtieňov päťdesiat) a k ľavej ruke má odlišný postoj pravák ako ľavák. V dnešných časoch sa už napokon aj tak všetko mieša, takže ani pojmy ľavopravý už nie sú nutne takým nonsensom. V politike, ako napokon aj v samotnom živote, nezáleží na svetových stranách, najdôležitejšia je strana s tzv. ponukou, ktorá sa neodmieta. Samozrejme, v tichosti. V tichosti a tajnosti. A to ticho a tajnosť akoby v našej spoločnosti začali hrať taký prím, že vytlačili už aj samotnú pravdu. „To dôležité je naozaj očami neviditeľné.. “spomenula si na svojho obľúbeného autora pri pohľade na hŕbu informácií, ktoré taktne nazývala polopravdami a v horšom prípade potravou pre masy. Dnes, keď už každý môže povedať čokoľvek, ľudia naozaj čokoľvek hovoria a o niečo menej sú už ochotní počúvať, čo si uvedomovala a čo sa sama na sebe pokúšala denno denne zmeniť. To, čo počúvala sa jej však deň za dňom páčilo čoraz menej , pretože z povedaného čokoľvek sa jej čoraz ťažšie darilo poskladať kúsok svojho obrazu pravdy a v mysli čoraz častejšie dávala zapravdu inému slávnemu mysliteľovi, ktorý už dávnou pred ňou vedel, že, rovnako, nič nevie.