mademoiselle

Bola sama. Tak, ako väčšinu svojho času. Tak, ako to mala rada. Vtedy tam totiž nebol nikto, kto by jej nerozumel. A to mala najradšej. Hoci, niekedy nerozumela ani sama sebe. Ale to ju netrápilo, pretože oveľa častejšie nerozumela iným. A najčastejšie nikto nerozumel jej. Aspoň mala taký pocit. Nie žeby o nejaké porozumenie stála. Vedela, že takto to nefunguje. Aspoň u nej nie. Ale boli časy, keď sa zrozumiteľnou byť snažila. No ani to nepomáhalo. Niekedy, niekedy dávno, to bolo ľahšie, omnoho ľahšie, aj bez snaženia. Ale už nie je. Ani s veľkým množstvom snaženia. Tie chvíle, tí ľudia a tie časy sú už nenávratne preč. Zmenili sa. Zmenili sa roky, zmenili sa ľudia, ich priezviská, zmenili sa miesta i mestá. Zmenil sa jej pohľad na slová. Na ich výpovednú hodnotu. Ústa ľudí okolo nej hovorili veľa, ale to ju nezaujímalo. Vedela, že slová v ich myšlienkach sú úplné iné ako tie vyslovené nahlas. Veľakrát premýšľala, ako by to asi vyzeralo, keby boli tie skupiny slov totožné, keby existovala len jedna skupina slov. Želala si počuť to nevyslovené. To zamlčané bolo pre ňu oveľa dôležitejšie ako tisíc predvídateľne vyrieknutých slov. Rozmýšľala, o koľko nedorozumení, problémov a neuróz by boli ľudia ukrátení. Nedokázala pochopiť, ako jednoducho to znie a aké je to nedosiahnuteľné. Uvedomovala si, že žije vo svete, kde je komplikované všetko, aj jednoduchosť. Boli chvíle, keď sa jej to páčilo. Tie malé hry, ktoré by inak neboli možné. Nikdy sa jej však nepáčili zlí herci, ktoré tieto malé predstavenia znemožňovali ako zlý vodič premávku a najradšej by ich diskvalifikovala ako rozhodca ako faulujúceho hráča. Nedokázala vystáť ľudí dehonestujúcich slová svojim nevierohodným výkonom. Pokladala to za neskutočne smiešne a zbytočne trápne. Bola sama. Slovné hračky vtedy zostávali v šuflíku a existovala len jedna skupina slov. Tak, ako to mala najradšej.